Severné Krajiny
Finstina | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 Fínština Fínština je úradní jazyk Fínska, kde sa hovorí približne 5 miliónov hovorcov. Vo svete, hlavne vo Švédsku a Ruskú časti Karélie, po tom fínsky hovorí daľších milión obyvateľov. Tento ugrofinský jazyk je obecne považován za zložitý, pre tože jeho gramatika je v porovnanie s češtinou pravidelnejšia. I pres dlhý súlad s ostatní mi indoevropskými jazyky, si stále za chováva svoje charakteristické rysy. Prve písané fínske texty sa objavili v 16. storočí. Prvú knihu vydal Mikael Agricola roku 1548, a to preklad Nového zákona. Až do roku 1863 bola úradným jazykom na fínskom území švédština. Po tom, čo Fínsko prešlo pod vládu Ruska, sa ruskí vládci snažili, aby oslabili vlivi švédskej inteligencie. Od roku 1863 sa mohol jazyk používať pri stykoch s úrady. Od roku 1883 pak bola fínština doporučená k používaniu na úradoch a pri vydávaní dokumentov. Od roku 1893 je fínština vo Fínsku cela rovnocenná švédštine.
Vzorový text
Nárečie a vzťah k iným jazykomVo fínštine je velký rozdiel medzy hovorovým a spisovným jazykom. Vykanie sa použije len pri veľmi zdvorilej konverzáci alebo prejavu. Veľa slov je v hovorové fínštine odlišných. Napríklad „já som“ – minä olen sa zkracuje na mä oon, nebo „máš?“ – onko sinulla? na onks sulla? Vo fínštine sú ešte stále aktivné nárečie, hlavne dvoch vetvách sú východné a západné. Fínština je samozrejme tak isto stále ovplyvňovaná cudzími jazykmi, pre tím to bola švédština a čiastočne aj nemčina (prví zápis fínštiny Agricoly vyšiel práve z nemčiny), neskôr ruština a dnes je to práve angličtina. Fínština býva všeobecne podobná k príbuznej maďarčine, ta je však od tohoto jazyka okrem podobných vetných konstrukci značne odlišná. Z okolích jazykov je fínštine veľmi blízka estónčina. Fínovia sú schopní s Estónmi do hovoriť, aj keď to nebýva cela jednoduché.Skladanie slovFínština je, narozdiel od indoeuropských jazykov, jazyk aglutinační. To znamená, že tvaroslovné prípony sa na slova „nalepujú“, takže sa tvoria pomerne komplikované slova. Príklady:
Okrem toho sú ve fínštine bežné zloženia podobné ako v nemčine. Výsledkom slova tedy môžu byť opravdu dlhá. Fínovia ale pri hovore dávajú skôr prednosť vyjádrovaniu myšlienky pomocou niekoľkých slov a použivanie koncoviek s zložením sa postupom času redukuje. Príklad:
Požičanie z iných jazykovVeľa slov je požičaných z švédštiny a to aj z historickej doby, tak z doby pomerne nedávno. Veľa slov bolo hlavne v 19. storočí, keď Fínsko patrilo carskému Rusku, prijalo také z ruštiny. Od polovici 20. storočia sa pod vlivom hlavne americkej kultúry pri majú slova i z angličtiny. Môžeme tady naraziť na slovo tsekkaa, pôvodne anglické slovo check. Podobne ako iné jazyky, i fínština prijala a zmedzinárodneľa slova z veľa rôzných, i exotických jazykov. Príkladom je pomerne veľa japonských slov alebo niekoľko požičaných českých slov, na príklad robotti nebo pistooli. Vo fínštine sú dnes patrné vlivy cudzích jazykov i v intonáci. Fínskou ano-nie otázkou, pôvodne na konci s klesajúcou intonácou, je mladá generácia veľmi ovplivnená angličtinou v niektorých regiónach Fínska vyslovuje sa zreteľným zdvihajúcím sa prízvukom.
AbecedaV pôvodných fínských slovach sa používajú spoluhlásky D, G, H, J, K, L, M, N, P, R, S, T a V (vyslovujú sa ako v češtine, jen S o niečo viac za syčí, prípadne sa trochu podobá českému Š a R viac zadrnčí) a samohlásky A, E, I, O, U, Y, Ä a Ö (A, E, I a U sa opeť vyslovuje ako v češtine, Y je ako I sa peri v krúžku ako pri vyslovovaní U, Ä je medzi A a E a Ö zhruba odpovídá jeho německému protejšku). Fínská slova preto ovplývajú samohláskami. Zo švédštiny sa naviac ešte pridalo Å, ktoré sa však používá len v pôvodních švédských ménách. Spoluhlásky modernej fínštine prijalo viac, hlavne B a F. Fínská abeceda tak obsahuje všetky písmena anglickej abecedy. Zaujímavosť je občasné používanie hlásky Š, ktorá však není zahrnutá do štandardnej fínštiny, i keď sa používá len asi sto rokov. Veľmi zriedka sa dá stretnúť zo Ž. Podla prijatých zvyklostí sa názvy cudzích miest majú písať s timito písmenami. Zápis tíchto dvoch spoluhlásek bol požičaný z češtiny. Príklady:
Pre veľa Fínov je ale neprekonateľným problémom rozlíšiť medzi „C“, „Č“, „S“, „Š“, „Z“ a „Ž“ alebo dokonca medzi „B“ a „P“ či „F“ a „V“. Češi majú podobný problém pri rozlišovaniu fínských samohlásek, hlavne medzi A, Ä a E alebo i medzi U a Y. V nárečiach sa veľmi často vôbec neobjavuje D, možná je nahradenou spoluhláskou R. Vo výslovnosti sa ešte objavuje nosovka ŋ, ktorou sa občas mení N a G. Podobne sa M občas mení na ɱ a H na ɦ. Príklady:
Zdvojené hláskyFínská výslovnosť sa veľmi podobá českej, okrem cela bežnej sú tady zdvojené hlásky. Zdvojená samohláska sa použije jednoduchšie predlžuje (napr. Fínská zdvojená hláska aa sa vysloví ako v českom „á“). Fínština však pozná i dvojhlásky zo spoluhlásek, ktoré sa také vyslovuje dlho (ako jedna dlhá spoluhláska). Obyčajne sa výslovnosť alebo zdvojená spoluhláska popisuje ako krátka zadržená pri hovore. Uprostred zdvojených spoluhlásek sa nachádzajú hranice slabik, takže je možné ich výslovnosť popsat ako náznak slabikování. Pro nenarodeného hovoriaceho je niekedy tažké takúto spoluhlásku spoznať, pretože cela mení význam slova. Možná zdvojené spoluhlásky sú kk, ll, mm, nn, pp, rr, ss a tt. Príklady:
Vo vzácných prípadoch sa môžeme vo fínštine stretnúť i s trojitými samohláskami. V tom prípade sa vyslovuje prvá dvojica oddelene od tretí samohlásky. Príklad:
DvojhláskyFínština má na rozdiel od češtiny veľa dvojhlásek: ai, ei, oi, ui, yi, äi, öi, au, ou, eu, iu, äy, öy, ey, iy, ie, yö, uo. Príklady:
Samohlásková harmonieVo fínštine sa v jednom slovu môže současne objaviť iba samohlásky žiadne a, o, u alebo prední ä, ö, y. Samohlásky e, i sú neutrálne a môžu sa tady vyskytovať v hocijakom slove. Pokud sa k slovu, ktoré obsahuje pouze neutrálne samohlásky, pridáva prípona, ktorá existuje ak v prednej, tak v zadnom variante, prednost má prední. Keď je slovo zložené z rôzných kratších slov, samohlásková harmonie se uplatní pro každou jeho část zvlášť. Môže tady obsahovať prednú i zadnú spoluhlásku najednou. Samohláskovou harmonii môžeme najít i v jiných jazykoch, napríklad turečtine, kde je však v trocha odlišna forma. Zmeny kmeňových spoluhlásekTreba že pádové prípony sú vo fínštine takmer vždy istá pro hocijake slovo, k zmenám dochází v skupine spoluhlásek pred nimi. Zmena kmenovej spoluhlásky probíhá medzi spoluhláskami silného a slabého stupne. Zmeny sú pomerne pravidelné, takže i pres jejich večím množstvím a faktom, že sa stupeň mení všetkými smermi, sú pomerne lahko zvládnutelné. Príklady:
Intonácia a prízvukIntonácia vety je vetšinou klesajúcí, a to i v prípade niektorých, takzvaných ano-nie otázek. Prizvuk je vždy na prvnej slabike slova, podobne ako v češtině. Slabý prízvuk ide vypozorovať také na tretí slabike. Ano-nie otázkaFínština má zvláštnú príponu -ko a její prední variantu -kö, ktorou prikládá k slovám, na ktoré sa píta otázka, na ne je možná odpovedať buď „ano“, alebo „nie“. Koncovka sa neprikládá v iných otázkách. Ano-nie otázka má klesajúcu intonaciu podobne ako oznamovacia veta. Príklad:
Dalšie príponyOkrem prípony -ko má fínština veľa dalších prípon. Nišie sú speciálne zmienené privlastňovacie prípony. Vedľa nich sa vo fínštine môžeme setkat s príponou -kin vyjadrujúcu české slovo „také“ alebo -kaan, ktorá je prekládána jako slovo „ani“. Prípona -han má niekoľko rôzných významov, jeden z nich zhruba odpovídá českej prípone „-pak“, v inom prípade prípona zdôrazňuje hovoriacu otázku. Príklad:
ČlenyVo fínštine sa na rozdiel od niektorých iných, napríklad západoeuropských, jazykov nepoužívajú žiadný nomin členy. RodyVo fínštine sa nerozlišujú rody. Napríklad z korespondencie teda nejde poznať, zda je pisatelom muž či žena. Dokonce i osobní zájmeno v tretí osobe hän je společné pro „on“, „ona“ i „ono“. SkloňovánieSkloňovanie je spoločné pro všetky nomina. V niektorých publikaciach sa uvádí, že existuje pouze jeden společný vzor, iné používají systém vzorov rozsiahlých zhruba stejne ako má čeština. Jeden z nich sestává z následujúcích vzorov:
Okrem tíchto vzorov existuje ešte niekoľko menej používaných vzorov, napríklad kaunis („krásný“), a niekoľko desiatok nepravidelných slov, treba lapsi („dítě“) či veli („brat“). PádyFínština užívá celkom 14 pádov (niekedy sa uvádí 15). Systém pádov je značne odlišná od českého, je ich užití se proto niekedy prekládá velmi špatne. Každý pád sa navíc obvykle využívá v niekoľkých rôzných prípadech.
Jako 15. pád se někdy uvádí akuzativ, ktorý je ale takmer (okrem osobních zámen) shodný s genitívem. Tam, kde je to možné, existuje tak zadní, tak prední varianta pádové prípony, napríklad -ssa a -ssä. Pro bežný bjekt vo vete sa podla situace používá nominativu, genitivu, akuzativu a partitivu. Zvláštna skupina lokálních pádov tvorí šestica inessiv, elativ, illativ, adessiv, ablativ a allativ. Tri z nich (adessiv, ablativ a allativ) sú vnejší, ktoré sa používajú pro otvorené priestory. Ostatné tri sú vnútorne. Tie sa používajú pro uzatvorené miesta. Komitativ a instruktiv majú až na výnimky pouze tvary množného čísla, ktoré sa používajú Inessiv, elativ, illativ, adessiv a abessiv se môžu spájať i s slovesami napríklad v podobě takzvaného tretího infinitivu. Pádové prípony je možne vysledovať i v postpozicích. Príklad:
Vo fínštine sa dajú nachádzať i zbytky prauralského lokativu, napríklad ve slove ulkona („vonku“). Podobne sa niekedy považujú za podobný zbytek dalšieho pádu koncovka slova ulos („von“). Obidvoje slova sú dnes príslovke. Ďalším pádom, ktorý je vo fínštine je v náznakoch je prolativ, ktorým vyjadrujeme české predložky „skrze“, „pomocí“ alebo „pres“ alebo len český instrumentál. Vo fínštine má koncovku -tse a najdeme ho len v niektorých ustálených spojeních ako postitse — „poštou“ alebo puhelimitse — „telefónom“. Podobne ako komitativ a instruktiv i zbytky prolativu sú večinou len v množnom čísle. Výnimkou sú slova končiace na -i. Použitie pádov není omedzeno len na príklady uvedené v tabulke. Niektoré slovesa sa spojí napríklad s illativem, je iné s inessivem alebo elativem, pritom sa vo všetkých prípadech prakticky jedná o objekt. Ďalej sa niektoré pády používajú v ustálených spojeniach, napríklad adessiv môže niekedy nahrazovať českým instrumentálom. Príklady:
V niektorých starších zdrojích sa niektoré pády sa volajú inak, prípadne došlo k ich upresnením.
Privlastňovacie príponyFínština nemá privlastňovacie zámena, miesto nich využívá genitív osobních zámen. V písana fínština je naviac ešte privlastňovaným predmetom doplnen zvláštnou príponou vyjadrujúcou vlastnictvo. Taková prípona sa môže samozrejme pridávať za pádové prípony. V niektorých prípadoch sa môžu hlavne i zcela vypustiť. Príklady:
Fínština nemá ani privlastňovacie prídavné ména. Také miesto nich využívá genetivu. Príklad:
Ohýbanie sloviesPodobne ako môžeme najsť vzory u ohýbání substantiv, môžeme je najsť i u ohýbání slovies. Ich systém sa v publikáciach liší. Jeden z nich je tady:
Okrem tíchtoch tried je možné sa stretnúť i s niekoľkymi nepravidelnými slovesami , treba nähdä („vidiet") alebo olla („být“) ČasyFínština má štyri slovesné časy
Fínština nemá budúcí čas, ktorý nahrazuje buď opisnými tvarmi alebo prítomným časom. Pomocou pádových koncoviek pridávaných k odvozením zo slovies sa dá vyjádrit i určitá priebehovost deja. Príklady:
Záporné vety sa vytvárujú pomocou záporného slovesa Záporné slovesoČeské záporné u slovies „nie-“ ss vyjadruje pomocou zvláštneho záporného slovesa, ktoré sa spojí zo slovesom v prvej alebo druhej osobe bez prípony osobu vyjadrujúcu. Príklady:
Záporné vety v minulých časoch sa vytvárujú pomocou záporného slovesa, slovesné spony a činné minulé príčestí. Slovesná spona je buď tvorena z prítomného času slovesa „být“, alebo také činným minulým príčestím tohoto slovesa. Príklady:
Slovesné zpôsobyFínština používá slovesa ve čtyroch slovesných zpôsoboch
Prvé tri sú prakticky isté ako v češtine. Potenciálom sa vyjadruje možnost alebo pravdepodobnosť. Používá sa len niekedy. Niekedy sa za piatý zpôsob považuje eventiv, ktorý je kombinací podmiňovácího zpôsobu a potenciálu. Používal sa v starej literature a je možné ho najsť treba v historickom eposu Kalevala. Príklady:
Slovesný rodFínština má ak činný (aktivní), tak trpný (pasivní) slovesný rod. Trpný rod se využívá mnohem viac ako v češtine. V hovorové fínštine sa tvary trpného rodu niekedy prenášajú i do činného rodu. Trpný rod se vytvára z korena infinitivu pridáním koncovky -Kaan (K predstavuje spoluhlásku) v prípade prítomného času a koncovek -tiin nebo -ttiin v prípade minulého času. Samozrejmostí je napríklad existencia zvláštneho tvaru po podmieňovací zpôsob trpného rodu. Pozitívny konstrukcieFínština nemá sloveso „mat“, ale nahrazuje ho, podobne ako ruština, opisom, ktorý sa asi najlepšie dá vyjádriť ako „u niekoho je niečo“ alebo ako „na niekom je niečo“. Príklad:
PostpoziceAčkoliv fínština veľa využívá pádových prípon a má celkom veľa predložiek, cela zvláštním fenoménom sú postpozice („záložky“), ktorá stojí vždy za slovom, ktorému patrí. Spojí sa vetšinou s genitívom alebo partitivom, ale je možné najsť i iné kombinácie. Príklady:
Zdroj: Wikipedia |
