Severné Krajiny

                                                               

Dejiny Fínska

Dejiny Fínska sú dejinami  Fínou alebo fínského štátu, ktoré bolo veľmi ovplivnené vzťahmi zo susediacími zemami. Pôvod Fínov je nejasný a kontroverzní. Posledné genetické výzkumy ukazujú, že ich predkovia asi pochádzali zo strednej   Europy. Tak ako tak, Fínsko bolo osídlené zhruba pred 10 500 rokov. Z téjto doby sa totiž našli prví archeologické nálezy. V stredoveku bolo součástí Švédska. Od 18. století pak bolo trikrát prevzato Ruskom a v 20. storočí muselo Fínsko čeliť ťažkému postaveniu v medzinárodnej politike kvôli tesnému susedstvu s Sovietským svazom.

Pôvod Fínov

Fínština a laponština sú ugrofinské jazyky. Nepatrí medzi indoeuropské jazyky, ale medzi uralské. Fínština je najpríbúžnejšia ešte bežne používanim jazykom je estónčina. Spolu patrí do podskupiny baltofinských jazykov. Ostatné ugrofínske jazyky im sú omnoho vzdálenejšie.

Pôvod Fínov a ich jazyka je stále dosť sporný. Obyčajne sa za ich pravlasť považuje západnou alebo strednou Sibirou. Niekedy sa za ich pravlasť ale považuje veľká oblasť medzi riekou Volhou a Skandinávií.

Predkovia Fínov  prišli do dnešného Fínska pred tisíckami rokov vo veľkých vlnách z východu, juhu a západu a založili teraz lovecké-zemedielsku kulturu. V tejto dobe zrejmr boly tak isto aj predkovia dnešných Laponcov tvoriaci lovecko-sberačskou kulturu boli vytlačeni dalej na sever.

Novšie teórie Kaleviho Wiika, ktorá bola zformulovaná behom 90. rokov 20. storočia sa vracia až do doby ladovej. Behom nej mali predkovia Fínov žiť v jednej z troch europských obyvatelných oblastí. V druhej žili budúcí Indoeuropania a v tretej Baskové. Keď ladovec sa roztopil, ugrofinové sa rozšírili na sever. Zabydlili sa v strednej a severnej Europe. Baskové obsadili západnú Europu. Neskôr indoeuropania zoznamili své lovecké-sberačské, susedom sa zemedelstvom sa naučili aj  svoju kulturu, ale i jazyk. Spolu z  zemedelstvom sa tedy šírilo i indoeuropanstvo. Tak tok vznikly keltské, germánské, slovanské a baltské jazyky. Fínovia neboly tímto šírením dotčeni kvôli svojej izolácie. Toto má vysvetliť, prečo sú Fínovia jazykovo od svých susedoch tak rozdielní, ačkoliv geneticky sú veľmi blízky a  príbuzní s Indoeuropanmi z strednej Europy. Tato teorie však není prijímaná večšinou lingvistov. Není vyvrácena archeologickými nálezy, ale vela jazykovedcov ju považuje za nemožnú.

Genetický výzkum ukazuje, že Fínovia sú najpríbuznejším s hovoriacimi germánskými jazykmi. Prekvapivé je že geneticky najpodobnejší belgičkí Vlámové. Tato podobnosť je v genoch, ktoré sa dedí iba z matky na dcéru. Hovori to, že mali spoločných predkov, pravdepodobne v dobe ľadovej v isto obyvatelné oblasti. Nicmenej tato podobnosť nijak nedokazuje existencou spoločného jazyka, natoľko že by bol ugrofinský. Ugrofinské jazyky sa  mohly vyvinúť a rozšírit až po skončení doby ľadovej.

Iná hypotéza predpokládá, že pôvodné obyvatelstvo prišlo z strednej Europy, ale jazyk priniesli dobyvatelia z východu. Ti by pak zrejme povraždili svoje domáce soky a žili s  miestními ženami.

Prehistoria

Není cela jasné, zda Fínsko bolo osídlené v  paleolitu. Prvé dôkazy o osídlenia majú až z doby po poslednej doby ledovej, zhruba 8500 rokov pr. n. l. Títo ľudia prišli zrejme z juhu a východu. Mezolitické sídliskp lovcov-sberačov sa označuje ako „kultura jazera Suomus“. Tu okolo roku 5300 pr. n. l. nahradila „kultura hrebenové keramiky“, ktorá je známá svojim hrnčiarstvom. Pretože dôležitou súčasťou života stále bol lov a rybolov, začal tím i v Fínsku neolit. Od 5. tisíc rokov pr. n. l. obyvatelia Fínska obchodovali s svojími susedmi. Do Fínska bolo dovezeno veľké množstvo pazurkov a jantaru. Z téj doby sa, zvlášť v východnom Fínsku, nalézali i skalné kresby, ktoré zrejme slúžily šamanom. Predpokládá sa, že proto fínský jazyk sa do Fínska rozšril najneskôr práve v tejto dobe.

Po roku 3200 pr. n. l. prišla do južného Fínska vlna imigrantov alebo alespoň silný kulturní vliv z juhu, dnešného Pobaltí. Tato kultura bola současťou europskej „kultury vojenských sekier“, ktorá sa často spojuje s pohybom hovoriacich indo-evropských jazykov. „Kultura vojenských sekier“, alebo tak isto „kultura prevázkovej keramiky“, zrejme sa zda že sa  zabývala zemedeľstvom a chovala dobytok. Dál do vnitrozemia bola společnosti ménej vyvinuta. Fínština bola ovlivnená indoeuropskými baltskými jazykmi (a naopak) zhruba v období 3500 až 1000 rokov pr. n. l. V tejto dobe sa tak isto od fínštiny odštepila laponština.

Doba bronzová začala v Fínsku okolo roku 1500 pr. n. l. Šírila sa najprv zo západu. Pobrežnej oblasti Fínska bola súčasťou severskej bronzovej kultury, zatím čo vnutrozemie bolo ovlivnené bronzovými kulturami severného Ruska. Po roku 500 pr. n. l. zda začala doba železná. Dovezené železné brity a miestne železné výroby sa v oblasti objavily zhruba v istu dobu.

Najstaršia písomná zmienka o Fínsku sa nachádzala v Tacitove diele Germania, ktoré bolo napísané okolo roku 100 n. l. Popis kočovného národa Fenni ale neodpovídá terajším Finom, pretože ti  boli usadleny zemedeľstvom. Zrejme sa jednalo o popis Laponcov.

Behom 1. storočia n. l. sa zvetšil obchod s Škandináviu. Bolo dokonče nalezené starorímské predmety. Behom 1. tisícročia vymenovali obyvatelov Fínska za produkty, vetšinou kože, sa skandinávským obchodníkom. Samozrejme, pliv pricházal i z juhu a východu. Společnosť v tej dobe bola rozvrstvená. Nálezy bohaté, vetšinou zbranami, vybavené pohrebiska napovídali, že vládnuť elita zda existovala už od 3. storočia n. l. Nicmenej centralizovaná společnosť sa  behom tejto doby nevyvinula. Dokonca ani v ére Vikingov.

Fínská spoločnosť sa v tejto dobe rozdelila do 3 hlavních skupin: vlastní Fínovia, Hämeané (Tavastiové ) a Karelovia. Každý z tejto skupiny  dobre doložil ak archeologicky (jasne ohraničené osídlený: Fínovia na Z; Karelovia na V a Hämeané uprostred zeme), tak lingvisticky (zejména karelskej fínštiny si uchovala svoju nedobytnosť a stala v 19. storočí. Vdačným zdrojom inšpiracie pre fínské obrozenecké jazykovedce a spisovatele).

Ålandy se najneskôr od 6. storočia n. l. staly cela švédskej; laponskej oblasti na severu sa oddelily jazykové i kulturné už skôr a išly svojou vlastou cestou vývoja (až do skoreho stredoveku len veľmi málo ovlivnené europskou kulturou).

Stredovek

Styky Fínov s Švédskom boly bežné i behom predkresťanskej éry. Vikingovia zda boli známí ako díky svomjim obchodom, tak lúpením. Pretože nemáme žiadne dôkazy o tom, že by Fínsko, okrem Ålandov, vzniklo skandinávskej osady.

Podla archeologických nálezov zakorenilo vo Fínsku kresťanstvo v 11. stročí. Podla neskôrších zdrojov  sa sem roku 1155 zavítal sv. Jindřich (Piispa Henrik), pravdepodobne Angličan, aby zorganizoval církev a vybral církevné dane. Pravdepodobne bol podporovaný švédským králom. Jindřich bol brzy zabitý, ale na jeho pamiatku vznikol významný kult.

Podla niekolkých málo dochovaných dokumentov zostala církev vo Fínsku až do počiatku 13. storočia neorganizovaná. Istú stabilitu a poriadok dokázali priniesť až misionárský biskup Tomáš. V istej dobe sa niekoľko štátov snažilo Fínsko si podrobiť: nové vzniknuté Švédské královstvo, Dánsko, Novgorod a zrejme aj velitelia nemeckých krížových výprav. Fínovia mali vlastných  vládcov, ale žiádnú centrálnú autoritu. Navzdory kulturním a jazykovým podobnostam muselo byť vedomé společné fínske identity len mlhavé.

Ako „Fínsko“ sa označovalo len juhozápadná provincia, ktorou od 18. storočia známe ako region Vlastné Fínsko. Myšlienka „Fínskej zeme“ v modernom smyslu sa pomaly rozvíjala od 15. do 18. storočia. Idea bola podporená hlavnou katolickou církvou, ktorá považovala oblasť zhruba dnešného Fínska za jednu diecézi, a tak sa Fínovia mohli začať považovat za vzájemne príbuzné.

Švédsku  vládu vo Fínsku sa podarilo stabilizovať jarlu Birgerovy po krížovej výprave, ktorá sa večšinou datuje do roku 1238 alebo 1249. Novgorod naopak získal moc nad Karélií, východním susedom Fínska. Vznikla tak na východe Fínska  hranica medzi katolickou a pravoslavnou sférou vplivu.

Behom 13. storočia sa Fínsko začlenilo do stredovekej europskej civilizacie. Okolo roku 1249 do Fínska prišiel Dominikánský rád a získal zda značný vpliv. Počiatkom 14. storočia sa na Sorbonne objavili prvý fínsky  študenti. (Behom 14. storočia prišli aj do Prahy.) V juhozápadnej části zeme sa pôvodne osídlenie vyvinulo v prvom mesto — Turku, ktoré sa vzápätí stalo jedním z največším mestom vo Švédskom královstvu. Bývali v ňom aj nemecký obchodníci a remeslníci. Zbytok Fínska bol ale urbanizován len velmi málo. V južnom Fínsku a na západnom pobreží bolo riedké zemedelsko osídlené úzsko spojené s jednotlivými farnosťami. V ostatních časťach zema žily malé populácie laponských lovcov, rybárov a malých farmárov, ktorí boli vykorisťovaný fínskými a karelskými výberačmi daní.

Roku 1249 sa uskutečnila druhá krížová výprava pod vedením jarla Birgera. Bol založen hrad Hämeen linna.

Behom 12. a 13. storočia prišiel velký počet švédských osadníkov na južnom a severozápadnom pobreží Fínska, na Ålandy a ostrovy medzi Ålandy a Turku. V týchto regionach se dnes bežne mluví švédsky. Švédština sa stala jazykom vysoko postavených ludí tak aj veľa dalších častiach zeme.

Biskupstvo v Turku bolo založené behom 13. storočia. Často sa označuje ako stredoveký predchodca dnešného Fínska, pretože jeho diecéze zahrnovalo celé jeho dnešné územie. Katedrála v Turku sa stala centrom kultúry svätého Jindricha a prirozené aj kulturné centrum diecézie. Biskup bol církevní autoritou nad večšinou dnešného Fínska a bol obyčajne i najmocnejším mužom v zemi. Biskupovia boli často Fínovia. Na druhú stranu velitelia hradov boli častejšie Skandinávci alebo Nemci.

Silná vyburská pevnosť (fínsky Viipuri, švédsky Viborg) bránila východnú hranicu Fínska od roku 1293. Švédsko sice roku 1323 podpísalo s Novgorodem Nöteborský mier, ten ale netrval dlho. Napríklad roku 1348 švédský král Magnus Eriksson vypravil krížovú výpravu proti „pravoslavným kacírom“. Misia zlyhala a král dokázal iba naštvať tých, ktorí ho podporovali, a tak ztratit svoju korunu.

Roku 1362 boli zástupci Fínska poprvý krat povoláni, aby sa zúčastnili volieb švédského kráľa. Tento rok je často považován za datum začlenenia fínskeho územia do Švédského kráľovstva. Podobne ako vo škandinávskej části kráľovstvo  zda nižšia šlachta zostávala z veľmožov  a zemanov, ktorí si mohli dovolit výzbroj pro muža a kone. Vetšina z nich žila v južnej části Fínska.

Jablkom zvaru medzi Švédskom a Novgorodom bolo severné pobrežie Botnického zálivu a divočina regionu Savo vo východnom Fínsku. Novgorod považoval tieto oblasti za svoje lovecké a rybárské územie a protestoval proti pomalej infiltracie katolických osadníkov zo západu. Koncem 14. a behom 15. storočia sa vyskytly občasné nájezda a šarvátky medzi Švédskom a Novgorodom, pre večšinu času sa ale udržoval krehký mier.

Fínsko bolo zaťažené ako do vnútorných švédských potyček. Behom 80. rokov 14. storočia sa sem zo škandinávskej části Švédska preniesla občianská válka. Ich víťazom sa stala královna Margareta I. Dánsko, ktoré roku 1389 zviedlo na 130 rokov pod jednu vládu Dánsko, Švédsko a Norsko (Kalmarská unia). Fínsko bolo niekoľkokrát  zatiahnuto do pokusov Švédsko z únie opustiť. Obecne ale Fínsko behom 15. storočia relativne prosperovalo, populacia rástla a ekonomika se zlepšovala.

Koncom storočia ale na východe zase pritiahlo. Moskovské kniežactvo dobylo Novgorod, tým si pripravilo pôdu pro z jednocenia Ruska. Vojna Švédska s Ruskom na seba nenechala dlho čakať. Prepukla vojna v roku 1495 a trvala dva roky. Opevnený Vyborg stál proti ruskému obliehaní. Podla terajších legiend bol zachránen len zázrakom.

16. storočie

Roku 1521 sa rozpadla Kalmarská unia a švédským králom sa stal Gustav Vasa, ktorý zreformoval švédskú církev a rozsiahlými reformami prošla i štátna správa. Večšie pravomoci boly dány místním komunitám, čo malo za následok vyberanie večších daní.

• 1527: Protestantská reformacie vo Švédsku.
• 1550: Založené Helsinky Gustavom Vasu, ale po dvoch storočiach zostaly len večšie rybárske vesnicí.
• 1551: Mikael Olai Agricola, biskup v Turku, preložil do fínštiny Nový zákon.

Král Gustav Vasa zomrel roku 1560 a jeho korunu prevzali postupne jeho traja synovia. Za vlády krále Erika XIV. začala éra rozširovania kráľovstva. Švédsko roku 1561 prevzalo Tallinn. Následovalo obdobie vojen, ktoré trvalo celých 160 rokov. V prvej fázi Švédsko bojovalo o Estonsko, Livonii (Lotyšsko) s Dánskom, Polskom a Ruskom. Obyčajne Fínovia v týchtoch časoch trpeli pod nájazdami, vysokými daňami a zločinmi vojakov. Strádání vyvrcholilo roku 1596 povstáním, takzvanou válkou palic, ktorá bola krvavo potlačena.

Dôležitou súčásťou historie Fínska v 16. storočí je zvečšovánie oblastí obydlenímy farmármi. Koruna podporovala farmárov z provincie Savo, aby sa usadili v rozľahlých „divočinách“ stredného Fínska obývaných Laponcami. Tak sa i stalo a pôvodní obyvatelia Laponci museli často odísť. Niektoré obsazené územia si ale nárokovali i karelštvo lovcov. Behom 80. rokov 16. storočia v niektorých oblastiach hádky prerastly v krvavou partyzánskou vojnou medzi fínskými osadníkmi a Karelcami.

• 1595: Täyssinský mier s Ruskom; fínské hranice sa posunuly ďalej na východ a sever.
• 1596-97: Vojna palic.

17. storočie - Švédské impérium

Medzi roky 1617 a 1632 vládol vo Švédsku král Gustav II. Adolf, jeho reformy zmenily švédsku armádu za sedliacke domobrany na efektívnom vojnovom stroji, pravdepodobne najlepším v Európe. Livonia už bola dobyta a po uzatvorený Stoľbovskej zmluvy pripadly Švédsku i niektoré části vnutorneho nejednotného Ruska. Švédsko sa rozhodlo zasáhnuť do velkých bojov medzi nemeckými protestantmy a katolíkmy. V roku 1630 švédská a finská armáda pochodovala do strednej Europy.

V roku 1630 až 48 Fínov bojovali v Tricaťročnej vojne. Fínská lehká jazda svojou bojovnosťou a krutosťou šírila medzi katolickými vojakmi strach. Zo švédským vojskom vtrhli Fínovia ai do Čiech.

Po Vestfálském mieru roku 1648 sa Švédsko zaradilo medzi europskú veľmoc. Už behom vojny ale král provedal vo Finsku dôležité reformy.

• V rokoch 1637 až 40 a 1648 až 54 sa finským guvernérom stal gróf Per Brahe. Pod jeho vedením sa zem rozvíjala. Zakladali sa napríklad nové mesta.
• Roku 1640 bola v Turku na návrch guvernéra založena prvá univerzita vo Fínsku, Academia Aboënsis. Protože ju založila královna Kristýna Švédská, hovorila , že je to jediná univerzita v Európe, ktorú založila žena.
• V roku 1642 bola konečně ve fínštine vydána celá Biblia.

Ničmenej pokračujúce vojny, vysoké dane a studené klima (viz Malá doba ledová) zmenila fínským roľníkom skvelé švédské časy v ponurú doby. V rokoch 1655 až 1660 zurily nové horúce vojny, ktoré priniesli fínským vojákom na bojisko v Livonii, Polsku a Dánsku. Roku 1676 sa Švédsko zmenilo v absolutnej monarchie.

Zo stredného a východného Fínska sa vyvážalo veľké množstvo dehtu, ktorý európskej armáde používaly pri udržování svojich lodí. Podla niektorých teorií, zda počínajúcí kapitalismus priniesol ku konci 17. storočia do kraja nahánačky na čarodejnice. Ľudia ďakujú  prosperite viac očakávali od budoucnosti a keď sa ich prianie neuskutočnilo, rýchlo za to vinili čarodejnice. Bol to aj dôsledok viery luteránov, ktorý boli do Fínska prinesený z Nemecka.

Z náboženského pohladu, 17. storočie bolo érou veľmi prísného ortodoxního luteránstva.

V rokoch 1697 až 99 zasáhlo Fínsko hladomor, ktorý zabil okolo 30 % populácie. Hneď na to začala Severná vojna (1700 až 1721).

18. storočie- Vek rozumu

Behom Severnej vojny (1713–1721) Fínsko okupovali Rusovia. Po Nystadském mieru bola juhovýchodná část Fínska, včetne dôležitého prístavu Vyborgu anektována Ruskom. Fínsko-ruská hranica prechádzala zhruba istými miestami ako po 2. svetovej vojne. Švédsko už nebolo europskou veľmocou a na jeho miesto nastúpilo Rusko. Tak isto vo Švédsku skončila absolutná monarchia. Behom tejto povojnovej doby vládol zemi Parlament. O moc bojovaly hlavne dve strany, Hattarna (Klobúky) a Mössorna (Čapice). Tretí Dvorní stranu s úzkým propojením s královským dvorem nechávaly prakticky bez vlivu. Čapice chceli mierumilovné vztahy s Ruskom a podporovalo ich veľa Fínov. Ostatní Fínovia tužiaci po odplate podporovali Klobúky.

Fínsko v tejto dobe nebolo veľmi osídlené. V polovine 18. storočia žilo vo Fínsku podla oficialných statistík menej ako 470 000 ľudí. Ničmenej tato čísla sú založena na záznamoch luteránskej církve, takže niekoľko pravoslavných farností v severnom Karélii nebolo započitané. Populacia ale rychlo rástla a zdvojnásobila sa ešte pred koncom storočia. 90 % populácie je obvykle považována za rolníky, ale väčšina z nich patrila k vrstve nezdanených sedlakou. 45 % mužskej populácie malo volebné právo a politickú reprezentácou v legislative. Ačkoli duchovná, šlachta a mešťania mali vlastné parlamentne komory, sedláci zvyšovali svoj politický vliv a vymaňovali sa z cudzieho vlivu.

18. storočie bolo relativne dobré obdobie, čiastočne preto, že sa toľko nebojovalo. Ničmenej pre Kloboko-ruskej vojne, neúspešným pokusom práve vládnúcich Klobúkov o znovudobytia prehraného územia a uzavrenia Tureckého mieru, Švédsko ztratilo daľšiu časť južnej Karélie a Savonlinnu. Ruská propaganda v tejto dobe naznačovala možnosť vytvorené samostatného finského královstva.

Ak ruské impérium, tak predrevolučna Francia chcela zo Švédska udelať na seba závislý štát. Poslanci a daľší vlivní ľudia bežne prijímali úplatky, aby sa dostali vyššie. Bezúhonnosť a dôveryhodnosť politického systému upadala. V roku 1771 povedal charismatický král Gustav III. prevrat, zrušil parlamentarismus a viacmenej s podporou parlamentu znovunastolil vládu kraľa. V roku 1788 začal znovu bojovať s Ruskom. Navzdory niekoľkých víťazným bojom, vojna nič dobrého nepriniesla, len zmätok v ekonomickom živote Fínska. Popularita krála výrazne poklesla. Behom vojny skupina dôstojníkov vydala Anjalaské prehlasenie, v ktorom požadovala mierové jednanie a zvolanie Parlamentu. V tejto dobe sa niektorí finští dôstojníci sa  spikli a pokusili sa s podporou Ruska vytvoriť nezávisle Fínsko. Po prvom šoku král opozici rozdrtil. Nová Ústava z roku 1789 daľej upevnila kráľovsku moc. Okrem toho aj vylepšila postavenie roľníkov. Vojna však musela byť ukončena i bez územních ziskov, takže veľa Švédov krála teď považovala za utlačovatela.

Okrem vojny medzi rokmi 1788 a 1790 bola posledných desaťrokov 18. stročie vo Fínsku obdobím rozvoja. Vzrastal obchod a roľníctvo. Vek rozumu doniesol do spoločnosti širokú debatu o politike, náboženstva a morálke a vysunul do popredia národnostne problémy vo Fínsku. Drtivá väčšina Fínov hovorila len fínsky, ale noviny, beletrie a politické listy boli písane takmer výhradne švédsky.

Dve ruske okupácie boli kruté a nemohly byť ľahko zapomenute. Boli také semienkom pocitov odlišnosti, ktoré nakoniec viedli k vytvorenia vedomia samostatnej fínskej identity, ktorá reprezentovala východnu časť ríše. Vliv ruského hlavného mesta Sankt Peterburgu bol aj oveľa silnejší v južnom Fínsku ako  zbytok Švédského kráľovstva. Kontakty cez novu hranicu rozptýlila najhoršie obavy z osudu vzdelaných a obchodních tried v ruskom režimu. Na prelome storočia boli švédsky hovoriaci vzdelanej triedy dôstojníkov, duchovních a štátnych úradníkov dobre pripraveny štát s loajálními k silnému carskému Rusku.

Král Gustav III. bol zabitý roku 1792. Jeho syn Gustav IV. Adolf prevzal korunu až po regentském období. Nový král nebol nijak zvlášť talentovaný vládca, alespoň dost talentovaný na to, aby provedol svoje královstvo nebezpečnou dobou Francouzskej revolucie a Napoleonskými vojnami.

Finské veľkovojvodstvo

Behom Fínskej vojny medzi Švédskom a Ruskom bolo Fínsko znovu dobyto armádami cara Alexandra I. V Porvoo byl 29. marca 1809 ustanovený Fínsky snem, ktorý nahrazoval pôvodní švédský Rikstag štyroch stavov, aby zaručil oddanosť ruskému caru. Po tej, čo Švédsko prehralo vojnu a 17. septembra 1809 uzatvorilo Fredrikshamnskou dohodu, Fínsko zostalo autonomním velkovojvodstvom Ruského carstva. Zostalo im až do konca roku 1917, pritom roku 1812 k nemu bola zpet pričlenená Fínská Karélia.

Stupeň autonomie sa behom rokov ruskej nadvlády menil. Objavila sa aj, hlavne behom dvoch posledních desaťročia, obdobie cenzury a politického stíhania. Avšak fínské roľníctvo zostalo, na rozdiel od roľníkov v samotnom Rusku, slobodné. Zostal totiž v platnosti starých švédských zákonov včetne dôležitých částí z Ústavy Gustava III. z roku 1772. V 60. rokoch 19. storočia bol obnoven Snem štyroch stavov, ktorý prijal novú doplňkovu legislativu, ktorá sa týkala vnútorných záležitostaich Fínska.

V 19. storočí sa do Fínska dostala industrializacia, ktorá začala v lesnickom, hornickom a strojnom priemyslu. Položila základy dnešnej finskej prosperity, pretože zemedeľstvo až do 2. poloviny 20. storočia zamestnávalo relatívne veľkú časť populácie

Nacionalismus

Ďaka začlenenia Fínska do švédskej centrálnej administrativy v 16. a 17. storočí sa zda hlavním jazykom na úradoch a v školstva stala švédština. Predtím v stredovekej anarchii boli okrem domácej fínštiny a švédštiny dôležitá ešte nemčina a latina. Fínština sa stala zase hlavním jazykom po oživenia fínského nacionalismu v 19. storočí. Noví rusky vládci sa pochopitelne snažili oddeliť Fínov od švédských koreňov, aby si zajistili fínskou oddanosť.

Prvím z väčších impulzov k nacionalismu, ktorý neskôr vyústil až v nezávislosti, sa stalo v roku 1849 vydanie tzv. fínsko-karelského národného eposu volajúceho Kalevala, ju napisal Elias Lönnrot. Fínske národne obrození v polovice 19. storočia bolo dôsledkom toho, že švédsky hovoriaci hornej vrstvy začaly propagovat fínsku kulturu a jazyk, aby v ľuďoch zakorenil pocit fínskej jednoty.

Roku 1863 sa fínština dostala na úrady a od 1892 sa stala zcela rovnocenným oficiálním jazykom ke švédštine. Behom jediné generace fínština začala v společnosti a vláde jasne prevažovať.

Rusifikacia

Na prelomu 19. a 20. storočia sa Rusko snažilo o ukončenie fínskej autonomie. Tejto snahe Fínovia čelili orientačne na západnej velmoci a diplomacií. Dvakrát, najprv behom rusko-japonskej vojny a potom behom 1. svetovej vojny sa proces rusifikácie pozastavil, prípadne i trochu vrátil. Napríklad aby sa vylepšilo rusko-fínske vztahy behom rusko-japonskej vojny, bol rok 1906 nahraden pôvodnej štvorkomorový Snem jednokomorovým Parlamentom (finsky Eduskunta), ktorý  za všeobecných volieb, v ktorom ako prví v Európe volily i ženy.

Nezávislosť a občianska vojna

V dôsledku ruskej februárovej revolucie Fínsko zaviedlo nový Fínsky Senát, koaličnú vládu za istou strukturou, ako mal Fínsky Parlament. Po všeobených voľbách v roku 1916 mala Sociálne demokracie malu väčšinu a sociálni demokrat Oskari Tokoi sa stal Predseda vlády. Nový Senát chcel spolupracovať s revolučnou vládou v Rusku, ale nedospelo sa k žiadnej dohode. Obecne povedane, Fínovia považovali po sesazení cara personálnej unie s Ruskom za ukončenu. Predpokladali, že carovy pravomoci budou presunuty na Fínsky Parlament, a však ruská dočasná vláda nemohla prijať. Pre Fínsku Socialnu demokraciu bola buržoazie prekážkou ak na ceste k fínskej samostatnosti, tak proletárskej ceste ke spravedlnosti. Nesocialisté v Tokoiove Senátu a Parlamentu ale odmítli socialistický návrh parlamentarismu, pretože podla nich zacházal príliš daleko a príliš provokoval. Návrh omedzoval ruský vliv na domáce události, ale nijak se nedotkol moci ruskej vlády v záležitostiach obrany a zahraničnej politiky. Pre rusko dočasnou vládou ale bol príliš radikální. Pretože Parlament prekročil svoju pravomoc, bol rozpušten.

Menšina v Parlamentu a Senátu bola spokojna. Nové voľby slibovaly šancu získať väčšinu, ktorá by podla ich presvedčeny mohli vylepšiť porozumenie s Ruskom. Nesocialisti chceli spolupracovať s ruskou prozatímní vládou aj preto, že se báli, že moc socialistov preraste a vyústí v radikálnej reforme ako treba rovne volebne právo v obecních volbách a pozemkovou reformu. Väčšina mala ale samozrejme úplne opačný názor a neakceptovali právo ruskej dočasnej vlády rozpustit Parlament.

Sociální demokraty trvali na svojom návrhu a protestovali proti vydaniu dekretu rozpusťajúceho Parlamentu. Nesocialistia naopak hlasovali pre jeho vydanie. Kvôli tejto neshode sa Sociální demokratia rozhodli opustit Senát. Keď sa Parlament po letnej recesi v augustu 1917 znovu sešel, boly prítomny len skupiny podporující návrh. Ruskej jednotky obsadily snemovnu, Parlament bol rozpušten a boly vypísane nové voľby. Výsledkom bola malá buržoazna väčšina a chcela nesocialistický Senát.

Odmietnutí návrhu Sociálnej demokracie a spolupráce medzi fínskou buržoazií a tiskujúcim Ruskom vyprovokovala velku horkosť medzi socialisty a desiatkami politickými motivovaných útokov včetne vražd.

Nezávislosť

VRSR obrátila fínsku politiku naruby. Teraz, keď nesocialistia mali v Parlamentu väčšinu, pocítili velku šancu na úplnu nezávislosť. Na druhu stranu Socialistia sa teraz na Rusko dívali ako vzor hodný nasledovania. 15. novembra 1917 bolševici vyhlásili obecne právo na sebeurčenie včetne práv na úplného držania od Ruska pre všetky národy Ruska.

Kvôli obavám z vývoja v Rusku a doma vo Fínsku navrhol nesocialistický Senát Parlamentu Vyhlásenie nezávislosti Fínska, s ktorým Parlamant súhlasil 6. decembra. Podla bolševiky proklamovanému dodržovania práv na sebeurčena mela ruská revolučna vláda vyhlásenie čo najskôr prijať, ale stalo sa tak až takmer po mesiaci, 4. januára 1918. Nemecko a skandinávské štáty nezávislosť Fínska v zápeti uznaly také.

Občianska vojna

V roku 1918 zažilo Fínsko od januára do mája krátku, ale horúcu občiansku vojnu (finsky sisällissota), ktorý na vela rokov ovlivňovala domácu politiku a zahranične vztahy. Fínská vláda porazila socialistické povstanie rudých, ktorí vyhlásili Fínsko socialistickou dielnickou republiku. Vodcom bielych bol Pehr Evind Svinhufvud a ich velitelom generál baron Carl Gustaf Emil Mannerheim. Víťazstvo bolo dosažene za podpory Nemecka a iba nemecká porážka v 1. svetovej vojne zachránila Fínsko pred výraznou závislostí na Nemecku. Susedne Švédsko bolo uprostred vlastného procesu demokratizácie a malo poprvé v historii socialisticku vládu. Na vela desaťrokoch tak Fínovia z oboch stran konfliktu cítili horúco z neochoty Švédska sa do občianskej vojny zapojil.

Behom občianskej vojny Centrálna mocnosť a Bolševické Rusko podepsaly Brestlitevský mier, v ktorom stálo:

Nemecko a Rakúsko-Uhorsko maju v úmyslu určiť budúcí status tochto územia v shode s ich obyvatelstvom.

Fínsko a Ålandy okamžite opustia ruske vojska a ruské rudé gardy a z fínských prístavov odpluje ruská flotila a ruské námorne síly. Dokud bude presunom lodí do ruských prístavov bránit lad, zostanu na ich palubách iba omedzené síly. Rusko musí ukončiť všetku agitaci a propagandu proti Vláde alebo verejným institúciam Fínska.

Pevnosti vybudované na Ålandach budú co najskôr odstranené. Čo sa týka stálého zrušenia pevností na týchtoch ostrovoch a dalšieho nakladania s nimi, aby vyhovovaly technickým záležitostiam vojenskej navigácie, bude medzi Nemeckom, Fínskom, Ruskom a Švédskom uzatvorená zvláštna zmluva. Zmluvná strana rozumie, že na žiadosť Nemecka budú v tejto veci konzultovány aj ostatné štáty na pobreží Baltského mora.

Občianska vojna si vyžiadala 30 000 obetí (celých 1 % populacie), prevážne rudých.

Medzivojnové obdobie

Navzdory Vyhlášenia nezávislosti, v ktorom se o Fínsku písalo ako o republike, sa Fínsko malo štát konstitučnej monarchií. Za krála bol zvolen nemecký princ Fridrich Karel Hessenský, ktorý mal vládnuť pod menom Väinö I. Finský. Regenty sa stali Pehr Evind Svinhufvud a Carl Gustaf Emil Mannerheim. Ničmenej kôli porážke Nemecka v 1. svetovej vojne bola myšlienka na kráľovstva opuštena a Fínsko sa stalo republikou.

Poražení komunistia odišli do exilu alebo do podzemia. V boľševickom Rusku zformovali exilovu Komunisticku stranu Fínska (Suomen kommunistinen puole), ktorá bola napojena na domace parlamentne Socialisticke strany práce (Sosialistinen työväenpuolue). Sociální demokratia (Suomen sosialidemokraattinen puolue), v ich čele stál Väinö Tanner, odporca zapojenie sociálnej demokracie do občanskej vojny na strane rudých, obnovili Sociálne demokraticku stranu ako demokraticka strana, ktorá pak bola najväčšiu fínskou politickou stranou.

Konzervativci (Národnej koalice – Kansallinen kokoomus) svedli s liberály (Národná pokroková strana – Kansallinen edistyspuolue) podporovanými sociálními demokraty zápas o to, zda Fínsko bude zem s poloprezidentským alebo parlamentním systémom. Zvíťazili konzervativci, ktorí presadili silného prezidenta republiky (ovšem voleného parlamentom) a zaviedli prohibici. Vo voľbách však levicový liberál, profesor Kaarlo Juho Ståhlberg, podporovaný Sociálnou demokraciou, konzervativce Mannerheima porazil.

Nova vzniknuta republika čelila sporu o Ålandy, na ktorých sa hovorilo len švédsky a ktoré usilovalo o opetovne pripojenie k Švédsku. Jelikož Fínsko nechcelo ostrovy ztratit, nabídlo im autonomii. Obyvatelia ostrovov ale autonomii neprijali a celý spor bol postúpen Společnosti národov. Ta rozhodla, že Fínsko si má suverenitu na ostrovy podržať, ale malo by im dát status autonomní provincie. Fínsko dostalo závazok, aby zajistilo ålandským obyvatelom právo udržovať si švédštinu a kultúrnu tradíciu. V istu dobu bola uzavrena medzinárodna zmluva o neutralite Åland, podla ktoré bolo zakázáno na ostrovy umiestniť vojenské velitelstvo alebo jednotky.

Jelikož ruské bolševické jednotky opakovane zasahovaly do Fínskej občianskej vojny, prešla pak plynulo k vojne medzi Fínskom a bolševickým Ruskom, byť nebola ani z jednej strany vedena sa skutečne plným nasazením, alebo vo Fínsku pre to nebola vôla  Ruska mala vážnejšie starosti na polskej fronte. Fínovia behom tejto fáze vojny uspoiadaly niekoľkých výpadov .Rusy ovládaných oblastí Karélie, napríklad Aunusskou výpravou (finsky Aunuksen retkikunta),ďalším incidentom bola tzv. „bôčkove povstanie“ (finsky Läskikapina). V roku 1920 boli boje medzi Fínskom a Ruskom ukončené zmluvou z Tartu, podla ktorej Fínsko získalo Petsamo, ale muselo sa vzdát nárokov na východnu Karéliu.

Cielom prvého prezidenta K. J. Ståhlberga bolo preklenuť priepasť po horucej občianskej vojne. Urobil vela milostí, hlavne odsudzeným k dlhoročným žalárom, a snažil sa zapojiť rudé do verejného života. To se setkalo s nenávisťou konzervatívcov. Preto v roku 1925 Ståhlberg znovu nekandidoval. Po agrárnej reforme získávala stále väčší vliv agrárna strana z politického stredu. V prvej polovine 20. rokov tvorila spolu s konzervativci väčšinu vládních koalic. Její kandidát Lauri Kristian Relander bol v roku 1925 zvolen prezidentom.

V rokoch 1926 až 1927 zformovala Sociálne demokracie menšinovu vládu a účastnila sa i dalších vlád. Levicová vláda vyhlásila všeobecnu amnestii. V roku 1929 vzniklo polofašistické hnutie Lapua (fínsky Lapuanliike). Niektoré jeho požiadavky získaly rozsiahlu ľudovu podporu, hlavne konzervativcov (včetne Mannerheima) a části agrárníkov, v rokoch 1930 až 1931 malo silný vliv vo vláde. Socialistická strana práce, ktorú vytvorili komunistia, nebola pripuštena k volbám, pak bola dokonca zakázána, bola omedzována radikálnej odbory a zastrašována levicovými tiskami. Príslušníci hnutia Lapua poriadali masové demonstracie proti Socialnej demokracii, ničili nepriatelské redakcie, dopouštali sa únosov a iných foriem teroru. Tato násilná kampaň nakoniec zpôsobila, že ačkoliv väčšina obyvatelstva sice súhlasila s ich cielami, odmietala ich metody (medzi inými tiež Mannerheim). V prezidentských voľbách v roku 1931 Svinhufvud Ståhlberga tesne porazil.

Fašistia očakávali prezidentovu podporu. Po vzoru Benita Mussoliniho, generál Wallenius shromáždil vo februáru 1932 v Mäntsälä nedaleko Helsiniek jednotky hnutia Lapua. Svinhufvud však v rozhlasovom projevu odmietol nastoliť autoritárský režim. Spoločne s Mannerheimem hnutia vyzval, aby sa rozpustilo, a Parlament jeho milicím nariadil odovzdať zbrane. Wallenius bol zadržan a odsúden k miernému trestu. Hnutia Lapua bolo zakázáno a rozpadlo sa. Jeho nástupcom boli Vlastenecké lidové hnutia (Isänmaallinen kansanliike), jehož členovia po vzoru italských fašistov nosili čierne košele. Malo však len velmi malu podporu obyvatelstva.

V referendu bola zrušena prohibica, ktorá mala isté negativne efekty v raste organizovaného zločinu ako v USA. V prezidentských voľbách v roku 1937 Ståhlberg opeť tesne prehrál, keď ho porazil Kyösti Kallio.

Druhá svetová vojna

Behom 2. svetovej vojny Fínsko dvakrát bojovalo zo Sovietským svazom. Poprvé sa behom zimy 1939–40 bránilo sovietské agresi behom Zimnej vojny. Dostalo sa mu len omedzené, ale presto zásadna pomoc od Švédska. Ztratilo pri nej Fínsko Karélii. Po série obostranných nepriateľských krokov bolo napadeno Sovietským svazom podruhé, a začala tak Pokračovacia vojna (1941–44). Túto vojnu viedlo s významnou podporou nacistického Nemecka. Jejím výsledkom bolo, že Fínsko ztratilo i svôj jediný nezamrzajúcí prístav u Severného ľadového oceánu, Petsamo. Po uzavrení mieru zo SSSR sa Fínsko behom rokov 1944–45 v tzv. Laponskej vojne snažilo rychlo zbaviť Nemcov na svojom území.

Finsko si udržalo svoju nezávislosť a demokraticku ústavu, což sa väčšine iných štátov susediacích so Sovietským svazom nepodarilo. Bolo ale také potrestáne omnoho viac ako ostatní spojenci Nemecka. Muselo zaplatit velké reparace, presídlit osminu svojho obyvatelstva a ztratiť také osminu svojho územia včetne svojho priemyslového centra a druhého najvýznamnejšieho mesta Vyborgu (finsky Viipuri). Po vojne Sovietský svaz osídlil získane územia ľudmi z vela rôzných regiónov, napríklad z Ukrajiny.

Antikomunistické nálady vo Fínsku, pôvodne vzešlé z občianskej vojny, sa ešte viac prehľbily a boli výraznejšie než vo väčšine ostatních západoeuropských zemiach. Propagandisticka vojna medzi Sovietským svazom a jeho západními susedami bola tvrdá. Fínovia boli aj lepšie informovaní o Veľkej čistce než vzdálenejšie národy. Tím pádom v predvečer svetová vojna mali veľmi vážné obavy o svoje prežitie ako národa. Fínovia preto pojali obranu pred Sovietským svazom ako boj na život a na smrt. Pokračovacia vojna bola ale na druhu stranu fínska invázia do Sovietského svazu, pri ktorej sa podla niektorých pramenou mala znovu získať ztracene územia a začleniť rusko Karélii do Fínska a vytvoriť tak Velké Fínsko. Fínske velenie sa ale o splnenia tohoto plánu nikdy nepokusilo a útočné boje prakticky skončily po tej, čo fínska armáda dosiahla pôvodných hranic. Generál Mannerheim obsadil ešte menšie územia, ktoré pôvodne patrilo Sovietskému svazu, ale len preto, aby tím získal lepšie obranné postavenie a výhodnejšie východnu pozíciu pre vyjednávanie.

Behom vojny a tesne po nej bolo z Fínska Karélie a bombardovaných miest evakuováno asi 80 000 finských detí, 5 % do Norska, 10 % do Dánska a zbytok do Švédska. Väčšina z nich sa vrátila v roku 1948, ale asi 15 až 20 % ich zostalo v zahraničí. Ich strádánie pri odlúčenia od rodičov a domova a neskôr opetovnom odlúčenia od náhradních rodin je často považováno za opomínanu tragédiu.

Bez zajúmavosti také není postavením fínských Židov za vojnu. Fínsko sa velmi bránilo vydávanie Židov svojmu spojencovi – nacistickému Nemecku – a dokonca pohrozilo zastavením spoločných bojových operací, keď bola skupina fínskych Židov v Nemecku zadržaná. Židia bojovali vo fínskej armáde ako všetci ostatní Fínovia a to dokonca i v Pokračovacej vojne, takže fínské jednotky boli zrejme jediné medzi nemeckými spojencami, v ktorých slúžili inde pronásledovaní Židia.

Povojnova doba

Fínsko si po dobu Studenej vojny uchovalo demokraticku ústavu a svobodný trh. Zmluvy zo Sovietským svazom z roku 1947 a 1948 obsahovaly také závazky a omedzení a také územne ústupky Fínska. Obe zmluvy Fínsko po rozpadu SSSR prohlásilo za neplatné. Hranice sa ničmenej nezmenily. Sousedstvo sa silným Sovietským svazom vyžadovalo niekedy veľku opatrnosť v zahraničnej politike, což sa začalo označovať slovom Finlandizace. Fínsko rozvinulo úzku spoluprácu s ostatními severskými štátmi a s ohladom na politiku veľmoc vyhlásilo neutralitu.

V roku 1952 vytvorilo Fínsko za členy Nordickej rady pasovu únii, ktorá umožňovala ich občanom prekračovať vzájomné hranice bez pasov a posléze také pracovat a žiadať o sociálnu pomoc v ostatních zemiach. Vela Fínov preto v 50. a 60. rokoch tuto možnosť využilo a odešlo za lepšie placenou pracu vo Švédsku. Ačkoli fínské platy a životní standard se až do 80. rokov nemohly srovnávať s prosperujúcím Švédskom, fínská ekonomika sa z marasmej vojny dostávala pozoruhodne dobre. Z Fínska sa tak stal další zo sociálních štátov severského typu.

Navzdory pasovej únie zo Švédskom, Norskom, Dánskom a Islandom Fínsko nemohlo až do roku 1955 vstúpiť do Nordickej rady, pretože sa Sovietský sväz obával, že by sa Fínsko začalo viacej orientovať na Západ. Nordicku radu totiž považoval za súčasť NATO, pretože Dánsko a Norsko boli členy oboch organizací. Tentýž rok mohlo Fínsko vstúpiť do OSN, i keď už bolo spojeno s vela jeho podorganizaciami.

V roku 1955 sa také Sovietský svaz rozhodol Fínsku vrátiť poloostrov Porkkala, ktorý si v roku 1948 na 50 rokov pronajal ako vojensku základnu. Základna ohrožovala suverenitu a neutralitu Fínska.

Fínsko sa roku 1961 stalo pridruženým členom Europského sdruženého volného obchodu. Plným členom sa stalo v roku 1986. Obchodna zmluva s EHS bola vyvážena inou zmluvou s Východním blokom. V rokoch 1972 až 73 vo Dinku prebehla prvnej Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Evrope, ktorá bola počiatkom vývoja smerujúceho k OBSE. Vo Fínsku bola konferencia považovana za možnosť zmierneného napetia Studenej vojny a bola osobním víťazstvom prezidenta Urho Kekkonena.

V povojnovej dobe sa vo Fínsku rychlo rozvíjala ekonomika a zvyšovala sa sociálna a politická stabilita. Po pädesiatich rokoch od 2. svetovej vojny sa za zničené zemedelské spoločnosti stala jedna z technologických najviac rozvinutých zemí na svete s fungujúcím tržnou ekonomikou a vysokým životním standardom.

Najnovejšie události

16. apríla1994 sa Fínovia v referendu rozhodli, že 1. januára 1995 spolu s Rakoskom a Švédskom vstúpia do Europskej únie. Pre vstup bolo 56,9 % voličov. Vstup do EU je považován za hlavní úspech agrárne–konzervativnej vlády.

Terajšou prezidentkou Fínska je Tarja Halonenová.

Zdroj:Wikipedia